„Keď nebudete vidieť hlavu, volajte 112,“ povedal a vliezol do zamrznutého Draždiaku

V Zóne mesto nás víta ajťák-otužilec, Dušan Mladý. V dave by ste ho nerozoznali – má oblečenú bundu ako bežný teplomil. O pár minút nám však zamrzne úsmev.

Publikované

Je január a v Bratislave nedávno udreli mrazy

Ako väčšina kancelárskych ľudí, aj Dušan robí často z home officu. Nedávno si kúpil poriadnu stoličku, pretože ho začínal bolieť chrbát. Vychádzame z jeho domu a hneď zacítime jedlo. Dušan má gastro zónu doslova pod nosom. „Z Leona si beriem koláčiky, keď príde návšteva. Je tu aj Starý Otec, food court, máme tu všetko možné, človek si vyberie. Tuto neďaleko bývajú street food festivaly,“ ukazuje smerom na trávnatú plochu o pár metrov ďalej.

Dušan v Slnečniciach

Povodí nás po susedstve. Keď míňame vinárstvo, spýtame sa, čo mu chutí najviac: „Rád si dám napríklad Muškát moravský, ten je môj obľúbený. Z červených Dunaj, z ružových Cabernet sauvignon rosé,“ vymenúva. Do Bratislavy prišiel z Nitry – pritiahlo ho štúdium informatiky. Od začiatku býval v Petržalke a dodnes v nej zostal, hoci teraz už vo vlastnom.

Ja som pritom nikdy nechcel bývať v Petržalke

„Vždy som si hovoril, že ‚preboha, betónová džungľa, samé paneláky..., ale dali sme sa s partiou dokopy a začali sme hľadať byty a prišli sme sem. A potom som pochopil, že sa tu celkom dobre žije.Táto štvrť bola vybudovaná na to, aby sa tu ľuďom dobre bývalo, je tu všetko,“ hovorí Dušan.

„A cítiš sa už ako Petržalčan?“ podpichneme ho trochu. „Fuuu, to je ťažká otázka... Petržalku poznám veľmi dobre. Sčasti už asi aj áno,“ zasmeje sa. Keďže ale vypije víno a zje burger, rád si aj zacvičí. Bicyklovať chodí na hrádzu, má ju neďaleko. Zabehať si chodí na Jarovskú bažantnicu, pozdĺž rakúskych hraníc. Je síce programátor, ale hovorí, že to s technológiami nepreháňa. Má smartfón a smart hodinky a to je všetko. Žiadne smart svetlá ani chladničky. „Aj som to zvažoval ale niekedy je podľa mňa lepšie žiť klasickým spôsobom,“ premýšľa nahlas.

Ako sa stal ľadovým medveďom?

„Začínal som asi pred rokom s mojou partiou, stále som začiatočník. Máme taký spoločný proces – najprv si dáme dychové cvičenie, potom sa rozcvičíme, potom ideme do vody a tam chvíľu pokecáme. Vydržím aj 10 minút, ale neprepínam sa. Stále sa môžeš podchladiť.“

Pýtame sa na detaily. Samozrejme, reč príde aj na Wima Hofa, svetového popularizátora otužovania. Dušan nám vysvetľuje, ako sa správne rozdýchať: „Najprv dýchaš na plnú kapacitu pľúc 40 krát za sebou. Na konci vydýchneš a zadržíš dych. Dobrí začiatočníci vydržia 30 sekúnd, môj rekord sú 2 minúty. Potom sa nadýchneš a znova zadržíš dych. A takto to zopakuješ 4 krát za sebou.“ Upozorňuje nás, že pri tomto cvičení musí človek sedieť alebo byť v inej bezpečnej polohe – z toľkého kyslíku sa vám totiž môže zatočiť hlava.„Je to zvláštny pocit, cítim také brnenie v končatinách pri tom,“ popisuje.

Keď sa šiel otužovať po prvý raz, najprv stál 30 sekúnd v ľadovej vode do pol pása, kým sa odhodlal pokračovať hlbšie. Na začiatku je to šok, telo sa musí aklimatizovať a hlava upokojiť. Rýchlo však pochopil, že je to len 30 sekúnd zbytočného utrpenia. Dnes už ide priamo do vody až po krk. Vtedy vraj prichádza skutočný pokoj a začínajú sa vyplavovať endorfíny. Prichádzame k Draždiaku a dvíha sa ostrý studený vietor. Kým my si zapíname kabáty a priťahujeme kapucne bližšie k tvári, Dušan si rozkladá deku ako na kúpalisku.

Vyzlieka sa do plaviek

„Skapal by som,“ okomentuje len tak mimochodom stredoškolák z okoloidúcej partičky. Dušan sa nenechá vyviesť z miery a pokračuje v spomínanom dychovom cvičení, teraz už len v čapici a plavkách. „Nezobral som si sekerku,“ zakričí na nás. Našťastie, ľad je hrubý iba asi 2 cm. „Ale fučí dobre,“ zašomre si. Pýtame sa, či si dohodneme nejaký signál, ak by sa niečo stalo. „Nié, nič sa nestane. Ale keď nebudete vidieť hlavu, volajte 112,“ smeje sa Dušan. Vchádza do vody, odhadzuje kusy ľadu. Do pár sekúnd je ponorený až po bradu, jazero má teplotu asi 4°C. To je menej, než máte v chladničke.

Keď sú otužilci vo vode, samozrejme cítia, že sa im znižuje telesná teplota. Po pár minútach telo dosiahne hranicu, kedy sa prestane cítiť komfortne (ak sa dá hovoriť o komforte v ľadovej vode). Dušan hovorí, že nemáva vtedy triašku, neprichádza naňho ani panika. Jednoducho ho vyženie pud sebazáchovy. Tréningom si však buduje toleranciu na chlad a zlepšuje svoju termoreguláciu. Dnes dal približne 8 minút, dodržal svoj štandard. Vychádza z vody a opäť by ste si pomysleli, že je na kúpalisku, nebyť zimnej čiapky na jeho hlave. S absolútne pokojným výrazom sa utiera a oblieka. Teraz ti je teplo alebo zima?

Teraz je mi zima. Samozrejme, cítim adrenalín, hlavne na začiatku. Rozbúši sa ti srdce, rýchlo dýchaš. A potom prichádza pokoj. Kľud. Zmierenie. Si len ty a voda.

Ešte zhruba hodinku po našom výlete bude Dušanovi zima. Keď príde domov, dá si zopár drepov a vráti sa k počítaču. Ak bude treba, znova si zadrepuje o 20-30 minút. Možno si dá čaj, no žiadnu horúcu sprchu. Cíti sa plný endorfínov a bude ho to držať minimálne po zvyšok dňa. Lepšiu náladu bude mať vďaka pár minútam vo vode až tri dni.

To znie ako dobrý deal, čo vy na to?