Juraj Benetin: Slnečnice ľudí spájajú. To je napokon to najdôležitejšie

Urbanista a architekt Juraj Benetin si s nami zaspomínal na zrod Slnečníc a porozprával nám nielen o urbanistických výzvach v Bratislave na najbližšie roky, ale aj o tom, v ktorom momente bol najviac hrdý na svoju prácu pre Slnečnice a prečo je rezidenčná architektúra jeho srdcovou záležitosťou. 

Býva blízko Karpát a to, že môže ísť s deťmi a so psom do lesa, považuje za nesmiernu výhodu. Máloktorá európska metropola totiž v tomto smere ponúka také možnosti ako Bratislava. S humorom o sebe hovorí, že v dôsledku vrodenej poruchy pozornosti je jeho najlepším relaxom striedanie rôznych činností. Od plánov mesta ide zrelaxovať ku gitare a k mikrofónu ako frontman skupiny Korben Dallas. A naopak. Juraj Benetin z Compass Architekti spomína, ako to celé začalo. 

Kedy ste sa začali zaujímať o architektúru? Čo rozhodlo o vašom profesijnom smerovaní?

Ja som bol vždy taký, že som sa zaujímal o strašne veľa vecí. A to mi ostalo dodnes. Mám viacero kariér a zaujímam sa o všeličo. Kedysi takéhoto človeka opísali, že sa zaujíma o rôzne veci, dnes mu povedia, že má ADHD. (smiech) Architektúra a výtvarné umenie ma vždy bavili. Ja som z lekárskej rodiny, starí rodičia, otec aj mama sú lekári. No máme v rodine dvoch architektov a to ma trošku naviedlo týmto smerom. Finálne rozhodnutie padlo, keď som mal 17 a prišiel čas pripraviť sa na talentové skúšky. Nebolo to tak, že by som od narodenia vedel, čo chcem. Lebo stále neviem, čo chcem. (úsmev)

Uvažovali ste aj o nejakej inej kariére?

Počas života som robil fotografa, grafického dizajnéra, chvíľu sme robili výstavy, potom som sa venoval vizualizáciám, animáciám a robil som aj interiérový dizajn. Okrem toho mám v rámci hobby hudobnú kariéru.

„V Slnečniciach je prítomné veľmi silné generačné spojenie, ktoré tvorí komunitu. To mi rozpráva mnoho obyvateľov a úprimne sa z toho teším.“

Podľa čoho sa pozná dobrý architekt?

Našťastie sa to mení v čase. Aktuálne si myslím, že dobrý architekt má silný vzťah k remeslu. Vie robiť kvalitné domy bez toho, aby nutne vytŕčali a boli výnimočné a bombastické. Kľúčová je schopnosť urobiť dobrý dom, ktorý obstojí v skúške časom a je pevne spätý s prostredím. To v mojich očiach definuje dobrého architekta. Vekom zisťujem, že toto je zároveň tá najťažšia časť architektúry. Upútať a zaujať – to je jednoduchšia cesta. Urobiť to, čo prežije, je oveľa náročnejšie.

V minulom roku ste sa stali ASB Osobnosťou architektúry a stavebníctva. Ako vnímate toto ocenenie?

Je to zadosťučinenie. Nie je to typické architektonické ocenenie, ale skôr ocenenie toho, že my ako Compass pôsobíme inštitucionálne a širšie než iba ako architektonický ateliér. Je to aj preto, lebo sa venujeme viacerým projektom, ktoré majú obrovský zásah v meste – Vydrica, Cvernovka, Slnečnice, Matadorka a ďalšie. Venujeme sa veľkým mierkam – máme presah do urbanizmu a mestského plánovania. Beriem to ako ocenenie toho, že náš ateliér sa snaží robiť veci, ktoré majú spoločenský význam.

Čo vás v práci najviac motivuje?

Na architektúre milujem to, že sa stále môžem učiť. To, že robíme veci, ktoré dopredu nevieme urobiť, je úžasné. Je obrovskou motiváciou, že sa spolu niečo nové naučíme. Zároveň je to práca, ktorá sa robí v tíme, čo mne veľmi sedí, tímovú prácu mám rád. Je nás 35 a tvoríme spolu. Učenie sa a práca v tíme sú najviac. Vždy keď prídem a chytím tú kľučku zvonku, teším sa, že sem opäť vojdem.

Čo vás unavuje?

Najviac ma unavuje to, že niektoré zložky procesu vnímajú našu prácu veľmi plocho. Je to prirodzené, pretože výsledkom je neraz celá mestská štvrť. Je pravda, že niektorí ľudia v tom naozaj vidia iba Excel, tabuľky a vnímajú vždy len nejaký nesúlad s normou, ktorá napokon ani nie je až taká podstatná. Mnohým ľuďom v tomto procese treba vysvetľovať, že všetky veci spolu súvisia. Ak nedokážu vidieť súvislosti, je to ťažké. Napríklad projekt ako Slnečnice je dielom tisícov ľudí. Od stavbárov, ktorí realizujú práce na mieste, až po koncept na našej strane sa toho chytia naozaj tisíce ľudí. Je to často o komunikácii. A tá je niekedy naozaj náročná. Vtedy utekám za hudbou – v skupine sme štyria a všetko si vieme rýchlo povedať. (úsmev)

Čím je rezidenčná architektúra špecifická?

Vytvára domov. Najprimárnejšou funkciou architektúry je možno práve tvorba rezidenčných stavieb. Už oddávna bolo cieľom nájsť či vytvoriť nejaké útočisko, obydlie. Rezidenčná architektúra je momentálne popri administratívnej architektúre zároveň tým najväčším trhom. Stali sme sa ateliérom, ktorý sa špecializuje na rezidenčnú architektúru. Vytvárame domovy, priestory, ktoré ľudia vlastnia a majú k nim vzťah. Tento vzťah sa v čase mení a vyvíja a je intenzívny. Nevytvárame priestory nikoho, do ktorých chodia iba návštevníci. Je to môj najobľúbenejší druh architektúry, lebo v nej vidím našu silu, vieme o nej veľa a z toho pramení určitá istota pri práci. V rezidenčných projektoch si veríme a máme ich radi.

„Nevytvárame priestory nikoho, do ktorých chodia iba návštevníci. Vytvárame domovy, ktoré ľudia vlastnia a majú k nim vzťah.“

Aké boli začiatky vašej spolupráce s developerom Cresco pri plánovaní a realizácii Slnečníc?

Naša spolupráca bola založená na neuveriteľnej dôvere Štefana Beleša, ktorý zveril územie v koncepčnej rovine 24- a 25-ročnému architektovi. (smiech) Za obchodného riaditeľa vymenoval vtedy 21-ročného Jána Krnáča. Práve tu som zažil neuveriteľnú dôveru v mladých ľudí. Keď si spomeniem, aký som bol v 24 rokoch, ja by som si teda nedal takú dôveru ani náhodou. (smiech) Štefan Beleš naozaj urobil obrovský krok dôvery voči nám a my sme sa odvďačili šialeným nasadením. Robili sme primárne s Crescom a extrémne veľa sme sa naučili. Pracovali sme aj 16 hodín denne, venovali sme tomuto projektu maximum úsilia. Na tieto časy spomíname len v dobrom, bola to úžasná skúsenosť.

Na čo ste sa pri tomto projekte najviac tešili?

Ja som akurát minule vytiahol jednu prezentáciu Slnečníc z roku 2006. Ten princíp Slnečníc, ktorý sme vtedy prezentovali, bol vzťah mestského potenciálu – prídu tam ľudia, príde tam električka – a prírodného prostredia – ľudia budú žiť na kraji lužného lesa blízko pri hrádzi, pri vode. Už vtedy sme videli, že veľkou výhodou lokality je život v priamom dotyku s neporušenou prírodou. Mysleli sme si, že preto tento projekt skrátka musí fungovať. Po tých rokoch to môžem zhodnotiť a s čistým svedomím povedať, že náš pôvodný princíp platí. Slnečnice ponúkajú neuveriteľné hodnoty. A verím, že aj prítomnosť električky, na ktorú sa budem môcť pohodlne dostať bicyklom, prinesie ďalšiu obrovskú hodnotu, ktorou je efektívna dostupnosť. Postupne tam pribudne ešte lepšia sociálna vybavenosť, doplnia sa služby a zo Slnečníc vznikne autonómna mestská štvrť. A presne na to sme sa tešili – že robíme sebestačnú štvrť, ktorá reálne funguje. A už to prichádza, funguje to čoraz lepšie.

Boli veci, ktorých ste sa obávali?

Báli sme sa všetkého! (smiech) Boli sme strašne odvážni a zároveň úplne vyklepaní. My sme však takí, že sa nikdy nedáme paralyzovať strachom, práve naopak. Berieme to ako výzvu. Keď človek prijme to, že môže občas zlyhať, tak je to v poriadku. Na Slnečniciach je veľa vecí, ktoré by sme s odstupom času zmenili, ale to je normálne. Človek sa vyvíja a mení pohľad. Vo všeobecnosti je to kvalitná mestská štvrť, v ktorej ľudia spokojne žijú. Veľmi sme sa potešili nedávnemu prieskumu, ktorý ukázal spokojnosť obyvateľov. Aj my sme to vnímali tak, že principiálne ide o kvalitné bývanie s dobrou dostupnosťou, infraštruktúrou a prostredím.

Akú najväčšiu výzvu ste v priebehu realizácie Slnečníc riešili?

Možno najväčšou výzvou bola vždy oddelenosť Zóny viladomy a Zóny mesto. Prepojenie týchto zón bolo dôležité, a hoci tam boli aj objektívne príčiny, bolo náročné dodržať časový harmonogram a popasovať sa s tým. Stále na tomto prepojení treba pracovať a spájať tieto dve časti v najväčšej možnej miere. Pre nás je to stále výzva. Verím, že cez aktivity, komunitný život a rast celej štvrte sa nám podarí tieto časti efektívne prepojiť.

Kedy ste cítili, že ste na Slnečnice skutočne hrdý?

Najviac hrdý som bol, keď sme boli v rusovskom parku s kamarátmi, ktorí žijú v Slnečniciach. Nasťahovali sa tam z Nórska po 6-7 rokoch života v Osle. Išli tam preto, lebo hľadali ucelený projekt, ktorý má jasné vymedzenie a dostačujúce nové verejné priestory. Vyslovene hľadali niečo, čo im bude pripomínať bývanie v Osle. Na tejto prechádzke sme „venčili“ psy a deti a títo kamaráti mi rozprávali, ako dobre si v Slnečniciach žijú. Vtedy som bol veľmi šťastný. V Slnečniciach totiž funguje jedna vec – sú tam prevažne ľudia v podobnom veku a je tam veľa malých detí. A vďaka tomu je tam prítomné veľmi silné generačné spojenie, ktoré tvorí komunitu. To mi rozpráva mnoho obyvateľov a úprimne sa z toho teším. Slnečnice ľudí spájajú. To je napokon to najdôležitejšie.

Ako práca na projekte Slnečnice vplývala na váš ateliér?

Extrémne veľa sme sa naučili. Ako 30-roční architekti sme už mali za sebou realizáciu jednej časti novej mestskej štvrte, čo je bezprecedentné. Samozrejme, pomohlo nám to vytvoriť si meno a aj vďaka tejto spolupráci prišlo množstvo príležitostí. Skrátka, bola to pre nás úžasná skúsenosť. Okrem mňa a Maťa Gréberta bol a je v tomto projekte zapojený Miro Čatloš, ktorý sa stal vedúcim architektom Slnečníc. On si to naozaj oddrel. Sú tu ľudia, ktorí sa Slnečniciam venujú 15 rokov. My s Maťom sme mali možnosť nazrieť v priebehu rokov aj do iných projektov a riešení, ale musím povedať, že Miro si to poctivo odsedel a dnešná podoba Slnečníc je najmä jeho zásluhou. Jemu patrí aj najväčšia vďaka za to, ako to tam funguje z architektonického hľadiska.

„Ako 30-roční architekti sme už mali za sebou realizáciu jednej časti novej mestskej štvrte. Bola to pre nás úžasná skúsenosť.“

Čo vás pri samotnej realizácii najviac prekvapilo?

Prišla kríza, s tou sme určite nerátali. Ale nakoniec sa Slnečnice ukázali ako natoľko životaschopný projekt, že ani kríza ich nezastavila, iba mierne spomalila. Prvá etapa Viladomov sa začala budovať v čase najťažšej krízy. Niektoré veci, ktoré dnes o Slnečniciach zisťujeme, ma prekvapujú. Ale v pozitívnom zmysle. Napríklad to, koľko mladých rodín tam skutočne žije a vlastní tieto byty. Možno nie každý si to uvedomuje, ale počas posledných 10 až 15 rokov veľkú časť realitného trhu tvorili investičné byty. Toto sme vnímali aj ako riziko Slnečníc. Trošku sme sa obávali, že to bude miesto, kde budú chcieť ľudia primárne investovať. Dnes však už vidíme, že v Slnečniciach chcú ľudia najmä skutočne žiť svoje životy. Sťahujú sa tam mladé rodiny. To, že primárnym cieľom je tam reálne bývať, je úžasné. Takéto niečo sa nedá povedať o hociktorom rezidenčnom projekte.

„Trošku sme sa obávali, že Slnečnice budú miestom, kde budú ľudia primárne investovať. Dnes však už vidíme, že sa tam sťahujú mladé rodiny a majitelia bytov tam skutočne žijú. To je úžasné.“

Čo hovoríte na to, že Slnečnice by sa v budúcnosti mohli stať samostatnou štvrťou, resp. samostatným sídliskom?

My v rámci Bratislavy veríme na koncept polycentrického mesta. Bratislava je z hľadiska plochy obrovská vďaka danostiam, ktoré má. Rozdeľuje a obkolesuje ju karpatský masív, hranica, Dunaj. Nikdy by to nemalo byť centrické mesto – závislé od jedného jadra s jednou pešou zónou. Je ako chobotnica. Je dôležité, aby na jej chápadlách vznikali a fungovali samostatné centrá. To neznamená, že Slnečnice a napríklad Dvory by nemali spolu komunikovať, práve naopak. V rámci Slnečníc by malo vzniknúť lokálne centrum, ktoré bude priťahovať ľudí aj z pôvodnej Petržalky a slúžiť im. Cieľom je skôr spájanie než rozdeľovanie a odčleňovanie sa. Zároveň je cieľom, aby v Slnečniciach obyvatelia mali všetko, čo má mať mestská štvrť, a aby nebol dôvod hľadať to inde a denne za tým cestovať. Slnečnice už dnes majú 21 000 m² občianskej vybavenosti a pribudne tam možno ešte ďalších 150 000 m² – školy, škôlky, kultúrna vybavenosť a podobne. Plánované predĺženie električkovej trate by rovnako malo byť akcelerátorom týchto procesov, keďže konečná zástavka bude priamo v Slnečniciach.

Mnoho ľudí za posledné roky zmenilo svoj názor na Petržalku – dlho bola vnímaná ako lokalita, ktorej sa ľudia pri kúpe nehnuteľností skôr vyhýbali. Posledné roky však priniesli opačný vývoj – ľudia Petržalku začali vyhľadávať. Čo podnietilo tento zvrat vo vnímaní najväčšieho sídliska na Slovensku?

Za 20 rokov vzniklo v Petržalke ubytovanie pre 160 000 ľudí a to je niečo, čo sa nedá porovnať s ničím, čo sme schopní robiť po roku 1989. Celé mesto aktuálne rastie približne o 2300 bytov ročne. Takže to je neporovnateľné. Pri plánovaní Petržalky boli uplatnené iné princípy ako dnes – bolo prítomné centrálne plánovanie, panelová výstavba, ktorá je anonymná a po ukončení výstavby sa do nej nahrnú všetci ľudia naraz. Prvou reakciou obyvateľov panelových bytoviek bola prirodzená nedôvera. Ľudia sú však v tomto neuveriteľní – dokážu zobytniť takmer všetko. Petržalka je zároveň špecifická tým, že tá kostra, ktorá mala zabezpečiť občiansku vybavenosť, sa nevybudovala. Keď ľudia postupne začali užívať priestor, ukázalo sa, že je tam veľmi vyrovnaný sociálny mix obyvateľov. Do toho začal vrastať lužný les. Ľudia si postupne začali uvedomovať, že sa im tam býva dobre. Miestni sa stali lokálpatriotmi už pár rokov po dostavaní Petržalky. Zvýšený záujem o túto lokalitu v posledných rokoch prichádza najmä zvonku – zo strany ľudí, ktorí v Petržalke nevyrástli a ani tam nebývali. Začali vnímať jej prirodzené kvality: je tam priestor, vzduch, lužný les sa rozrastá pomedzi obytné zóny, sú tam vysoké stromy. Petržalka dnes vďaka vyrastenej vegetácii vyzerá úplne inak než pred tými 20-30 rokmi. Je to zelené sídlisko. Vďaka dlhodobému vzťahu k tomuto sídlisku sa ani mnohí Petržalčania nesťahujú do iných častí Bratislavy, ale novostavby vyhľadávajú práve v Petržalke a vo veľkom sa sťahujú aj do Slnečníc. Sú tam jasne definované hranice – končia sa Slnečnice, začína sa lužný les. Tu ľudia naozaj bývajú v meste a zároveň priamo vedľa prírody.

Kde vidíte budúcnosť rezidenčných projektov v Bratislave, ktorým smerom sa budú uberať?

Je to široká téma, ale vyberiem si dva aspekty. V prvom rade treba hovoriť o tom, že musíme otvoriť rezidenčný trh pre seniorov. V Petržalke je momentálne 20 000 ľudí vo veku nad 65 rokov a voľných kapacít v DSS je 360. Prichádza gigantická vlna ľudí, ktorí vstupujú do seniorského veku, a vôbec nemáme premyslený koncept na riešenie tohto stavu. Počet seniorov sa čoskoro ešte možno zdvojnásobí. Budeme musieť rozmýšľať o tom, ako sa rezidenčné projekty otvoria seniorom.

Ďalej, z urbanistického hľadiska je dôležité Bratislavu skompaktňovať v rámci jej hraníc, pretože suburbanizácia Bratislavy je obrovská. V okolí Bratislavy za posledných 20 rokov vznikla jedna celá Žilina – pribudlo 79 000 ľudí. Na porovnanie, v Bratislave za posledných 10 rokov pribudlo 23 000 bytov. A 60 000 ich pribudlo v okolí Bratislavy. Je to obrovský tlak. Ak sa Bratislava nebude rozvíjať v rámci svojich hraníc, neustále sa bude rozširovať okolitá zástavba a to má svoje dôsledky. Či už dopravné, ekonomické, ale aj ekologické. Budúcnosť vidím v kompaktných územiach na výstavbu v rámci hraníc mesta.

„V okolí Bratislavy za posledných 20 rokov vznikla jedna celá Žilina – pribudlo 79 000 ľudí. Na porovnanie, v Bratislave za posledných 10 rokov pribudlo 23 000 bytov. Je to obrovský tlak.”

V čom má Bratislava výhodu oproti iným európskym metropolám? V čom vidíte nevýhodu?

Nevýhoda je vo veľkosti – plošne veľké mesto je drahé mesto. Príležitostí je tu ohromne veľa. Kombinácia lužného lesa, Dunaja a Karpát je úžasná – z tohto môžeme každodenne ťažiť. Naše mesto je nevyplnené – dokáže sa rozumným spôsobom rozvíjať aj v strede, aj dovnútra, aj na obvode. Je tu veľmi veľa otázok a málo odpovedí. Potenciál na rozvoj je obrovský. Pre architektov je to úžasná príležitosť a aj pre ľudí je pozitívne to, že mesto ich nenudí. A najbližšie roky určite nudiť ani nebude. (úsmev)

 Juraj Benetin, architekt, Ateliér Compass

Ateliér Compass založili v roku 2004 Matej Grébert a Juraj Benetin ako čerství absolventi Fakulty architektúry STU. Od jeho vzniku vytvorili veľmi komplexné portfólio projektov od urbanizmu cez administratívu až po interiéry, ale ich hlavnou špecializáciou sú rezidenčné projekty. Len za ostatných päť rokov naprojektovali takmer štyritisíc bytov prevažne v Bratislave.

Medzi najväčšie projekty patrí rezidenčný projekt Slnečnice, ktorému sa venujú bezmála 17 rokov. Koncom roka 2016 vyhrali súťaž na revitalizáciu celého areálu bývalej Cvernovky v Bratislave, dnes nazývanej Zwirn. Medzi ďalšie projekty patrí napríklad Urban Residence na Račianskej ulici, rezidenčný projekt Nový Ružinov, rekonštrukcia bytového domu na Miletičovej ulici č. 5 alebo Ahoj Park na Sliačskej ulici v Bratislave. V súčasnosti na nábreží Dunaja spoluvytvárajú projekt Vydrica.

Mohlo by vás zaujímať

Ordinuje striedavo v Anglicku aj v Slnečniciach, kde otvára ambulanciu

Pôsobil napríklad v nemocnici West Suffolk Hospital Essex, alebo na univerzitnom pracovisku v Leicestri, ktoré sa špecializuje na urológiu. Renomovaný urológ a skvelý lekár Malek Chanawani otvoril urologickú ambulanciu v Slnečniciach.

Čítať viac
Na tomto webe používame súbory cookie na účely poskytovania služieb, prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti. Používaním tohto webu s tým vyjadrujete súhlas. Viac informácií.