Čo priniesol sabatikal v Rwande a Albánsku šikovnej exnovinárke zo Slnečníc? Dozviete sa v rozhovore

Stať sa žurnalistkou a prinášať ľuďom informácie bolo vysnívané povolanie našej susedky Janky Fedákovej už od strednej školy. Ako to už niekedy býva, čím bližšie sme svojim snom, tým rýchlejšie zisťujeme, ako sa naše predstavy odlišujú od reality. Janka však našla guráž prestať robiť veci, v ktorých nevidí zmysel. Má za sebou dva sabatikaly, vydarenú kariéru, spoluprácu na dokumente, napísanú firemnú knihu a už niekoľko rokov buduje spoločne s priateľom Jožkom a synom Noelom rodinu v Slnečniciach.

Publikované

Janka pracovala v spravodajstve. Vraví, že pre spôsob, akým sa informácie spracúvajú a čo všetko ovplyvňuje ich objektivitu, prišla po pár rokoch demotivácia a frustrácia. Janka podala žiadosť o neplatené voľno, aby získala na svoju prácu nový pohľad, a odcestovala. Prostredníctvom Slovenskej katolíckej charity sa jej podarilo ešte v roku 2015 odísť na dobrovoľnícku misiu do africkej Rwandy.

Afrika ma k sebe vždy nejako ťahala. Svojím tajomnom a možno aj tým, že v ľuďoch vyvoláva rešpekt.

Z rešpektu, ktorý najprv cítila aj Janka, sa však zrodila veľká láska k Rwande, zvlášť k pútnickému mestečku Kibeho na juhu krajiny, kde sa dobrovoľnícky projekt pod záštitou charity ešte len rozbiehal. Janka sa tak v Rwande stala prvou charitnou dobrovoľníčkou.

„Na úplnom začiatku sme sa snažili rôznym spôsobom podporiť miestne obyvateľstvo, z čoho mi vyplývali určité povinnosti. Ale úlohou dobrovoľníka je podľa mňa aj mať otvorené oči a dať niečo zo seba tam, kde je o to záujem a potreba. Takže som napríklad skupinku žien učila angličtinu, pričom ma ony na revanš zasvätili do kiňarwandy.A s mojou tlmočníčkou, ktorá so mnou počas prvého pobytu pracovala kvôli slabej znalosti angličtiny v lokalite, sme vytvorili improvizovanú škôlku pri zdravotnom centre a trikrát do týždňa pre deti vymýšľali rôzne aktivity.“

O rok neskôr sa Janka do Rwandy vrátila, aby pomohla s otvorením nového centra pre deti. Charita ho tam zriadila v spolupráci s rehoľou pallotínov a jeho úlohou bolo poskytovať bezplatnú predškolskú prípravu i začleniť jednopercentné etnikum Pygmejov do majoritnej spoločnosti. Vzniknuté centrum pre detifunguje dodnes. Neskôr sa pre centrum vďaka finančnej zbierke Slovákov dokonca podarilo postaviť novú budovu pre vyše stovku detí. Dopomohol tomu aj charitný dokument, v ktorom sa Janka stala produkčnou.

Cítila som sa ako vo filme!

Úplne odlišné prostredie, ľudia, zvyky či atmosféra miesta spôsobili, že Janka mala najmä počas prvých týždňov pocit, akoby sa život okolo nej premietal na filmovom plátne. Čo bolo jej najkrajším zážitkom?

„Viesť obyčajný život! Byť jeho súčasťou práve v Rwande. Navštíviť miestnych priateľov doma, ísť do mesta autobusom, dať si ušiť šaty, byť v nedeľu na omši. Jednoducho prežívať každodennosť, ktorá však pre mňa nebola vôbec každodenná. A som veľmi vďačná za ľudí, ktorí ma obklopovali, inšpirovali a ja som mala možnosť pochopiť, ako zmýšľajú. Veľmi dôležitý v tom celom bol pritom moment, keď som nadobudla úplnú dôveru k ľuďom a novému prostrediu. Od tej chvíle som sa tam cítila hádam i lepšie ako doma.“

Albánsko 

Po sabatikale osamote v Rwande sa s partnerom Jožkom rozhodli pôsobiť na projekte vo dvojici. Albánsko, kde ich vyslala Vysoká škola sv. Alžbety, síce nebola ich prvá voľba, ale bola prvá dostupná. Jožko mohol pracovať vo svojej profesii a vyskúšať si nové výzvy ako všeobecný lekár a Janka štyrikrát do týždňa učila deti angličtinu.

„Zrejme každý z nás sa občas vydesene pozerá na týždne, ktoré plynú príliš rýchlo. Chceli sme žiť viac, využívať naše dni zmysluplnejšie, niečo nové sa naučiť a aj získať viac spoločného, najmä kvalitného času. V Albánsku sme sa vzájomne podporovali, aby sme dokázali dať ľuďom to najlepšie z nás. To prospelo aj nášmu vzťahu. Predtým sme ako pár prežili veľmi ťažké obdobie, no v Albánsku sme sa rozhodli pre bábätko.“

Sabatikal nie je pre každého

Vypadajúca elektrina sprevádzaná nefungujúcim kúrením s teplotou v izbe niečo okolo šesť stupňov Celzia; sprcha, ktorá netečie, iba kvapká; neschopnosť predvídať nasledujúce hodiny či život takmer na hrane, keď hoci len cestujete autobusom. Ak vám nič z toho nepripadá ako vykročenie z komfortnej zóny, gratulujeme, pravdepodobne máte predispozície zvládnuť projekt v Rwande alebo Albánsku. A možno sa z neho, presne ako Janka, vrátite naplnení novými podnetmi, energiou, tráva bude zelenšia, nebo modrejšie a v práci budete o niečo spokojnejší.

„Každý z nás je iný a takýto typ aktívneho sabatikalu teda asi tiež nie je pre každého. Niekto si počas sabatikalu dokonale oddýchne doma a iný zase nové výzvy nepotrebuje, lebo práve práca, ktorú dobre pozná, mu dodáva pokoj. Každý prístup je v poriadku, ak je človek šťastný,“ dodáva Janka. 

Dobrú komunitu robí pocit susedstva

Dobrú komunitu robí pocit susedstva

Skvelá hostiteľka, programujúci hudobník, zakladateľka modernej školy. Spoznajte ďalších aktívnych obyvateľov Slnečníc, ktorí nám odhalili, čo je pre nich na susedskej komunite najdôležitejšie.

Čítať viac

Keď som prišla na návštevu, väčšina Rwanďanov mi doniesla stoličku von

Na rozdiel od našej kultúry bývania si mnohí ľudia v Rwande svoje príbytky nijako špeciálne neskrášľujú, prevláda praktickosť. Dôvod? Nepotrebujú to. „Väčšinu času trávia vonku, spoločne – ako komunita,“ vraví Janka. „Vychádzajú s východom slnka o šiestej ráno a spať idú so západom.“ 

„Ak predtým ešte do hlbokej tmy nediskutujú na verandách,“ smeje sa Janka. 

V Albánsku si zase všimla, že mnoho ľudí býva v domoch s nedostavanými poschodiami. „Na najvyšších poschodiach trčia tyče naznačujúce, že sa v stavbe bude ešte pokračovať, alebo je bez múrov prvé poschodie, pričom rodina býva na druhom. Prázdny priestor, na ktorom visia niekde i plyšové hračky na ochranu, využívajú trebárs na vešanie bielizne,“ vraví Janka. Často je tiež na budovách v meste omaľovaná iba stena zo strany hlavnej ulice, z bočných ulíc z nej trčia tehly a káble. 

V Slnečniciach sa páči aj svetobežníkom

Potreba nájsť si vlastný byt prišla u Janky spoločne s túžbou splniť si svoje predstavy o tom, ako to v ňom bude vyzerať. Na celej stene má obrovskú drevenú mapu sveta, v kuchyni namiesto kachličiek surové tehly, vešiak z vodovodných trubiek je upevnený na vlastnoručne posprejovanej stene. 

A my sa tešíme, že s bytom, v ktorom býva už viac než tri roky, to bola láska na prvú obhliadku.

„Keď som prišla do Slnečníc vôbec na prvé stretnutie, hneď som sa tu cítila veľmi príjemne. Bol to iný svet oproti ostatným sídliskám rodinné, zelené, pekná architektúra, malo to proste šmrnc! Povedala som svoje tri požiadavky, našli mi voľný byt, ja som ho vzala a ďalšie stretnutia v iných developerských projektoch v Bratislave som zrušila. Azda som bola aj najrýchlejší kupujúci,“ smeje sa Janka. 

Tipli by ste si, aký detail ju zaujal natoľko, že na to spomína dodnes? Malé trávnaté kopčeky.  „Starostlivosť o zeleň a prácu záhradníka oceňujem doteraz hádam pri každej prechádzke.“ S odstupom času, ale ešte stále povedľa kopčekov, kočíkujú malého Noela. A ako každá mladá aktívna rodina berú blízkosť lesa, hrádze, ale aj prítomnosť mladých ľudí a priateľskej komunity ako veľkú výhodu. Už len čakajú, keď Noel trochu vyrastie a budú mať na spoločné aktivity, grilovačky a socializáciu viac času.

Jana Fedáková

Splnila si svoj stredoškolský sen a pracovala v spravodajstve. Po niekoľkých rokoch našla guráž, zažiadala o neplatené voľno a odcestovala s cieľom pomáhať. Má za sebou úspešný sabatikal v Rwande aj v Albánsku. Ten absolvovala aj s priateľom, lekárom Jožkom. Tešíme sa, že aj táto inšpiratívna rodina našla svoj vysnívaný domov práve u nás v Slnečniciach.